Liekom je konkurencia

.marianna Sádecká

Na Slovensku majú slová „súkromná univerzita“ až polomafiánsky zvuk, alebo minimálne neznamenajú sľubovanú kvalitu. Existuje však iný pohľad na to, čo poskytuje štát a súkromný sektor vo vzdelávaní? A čo spôsobí absencia konkurencie? Hovoríme s profesorom Josefom Šímom, rektorom súkromnej vysokej školy CEVRO Institut v Prahe.

.vieme, čo sú najväčšie problémy vysokého školstva nielen v ČR ale celkovo v postkomunistickom priestore? Aké stopy minulosti si nesieme?

Vysokoškolský sektor, obzvlášť sektor humanitných vied, bol v minulom režime kontrolovaný a napojený na ten najhorší štátny segment - členov komunistickej strany či tajnú políciu. Po zmene režimu došlo k nastoleniu nezávislosti akademickej sféry podľa západných princípov. To môže byť zaujímavý princíp, ale v tejto historickej náhodnosti to vedie k tomu, že sektor zostane konzervatívny v tom najhoršom zmysle slova. Potrebná je nielen generačná obmena, ale určité zásadné premenenie sektora, aby ponúkal kvalitné vzdelávacie služby. Lenže kvôli tejto histórii prechod do nového systému v školstve často vôbec neprebehol. Vzdelanie je kvalifikované ako ľudské právo dostupné každému a školstvo je politická téma, sotva teda príde niekto, kto by začal tvrdiť, že treba stopnúť dotovanie tohto sektora. A tak máme v školstve zabudovaný systém dotovania. Navyše, zostávajú tam problematickí ľudia, ktorí nie sú napojení na konkurenčné prostredie, systém tým skôr degeneruje a nemá tendenciu sa zmeniť.

 

.týždeň.myslíte, že si vďaka kauzám, ako máme teraz na Slovensku, uvedomíme potrebu zmeny fungovania vysokých škôl?

Do očí bijúce problémy systému sú jediná cesta, aby si ľudia uvedomili, že systém treba zmeniť. Rôzne škandály zasiahli verejné aj súkromné školy. Ľudia si tak môžu uvedomiť, že hranica medzi dobrým a zlým školstvom nie je hranica medzi súkromným a verejným. Problémy sú v oboch systémoch. No hoci je trh so vzdelávaním deformovaný a vlečie si balvan z minulosti, trhové sily ho predsa určitým spôsobom melú. Vidieť to práve v tom, ako vysokoškolské diplomy nespĺňajú úlohu, ktorú majú: signalizovať kvalitu a šetriť náklady na zisťovanie schopností človeka. Ak diplom nebude signalizovať tieto kvality, tak firmy budú naberať ľudí podľa schopností bez ohľadu na to, či diplom uchádzači majú alebo nemajú. To sa už aj deje. Musí sa nabúrať myšlienka, že vysokoškolský diplom signalizuje kvalitu, a potom budú tie vysoké školy, ktoré nie sú podvodné a chcú byť dobré, uvažovať, čo poskytnúť študentom navyše okrem diplomu, aby ich študenti získali prácu a boli v živote úspešní. A študenti a verejnosť sa budú pozerať, nie len či máte diplom, ale na akej škole ste ho získali, z ktorej konkrétnej fakulty, prípadne u ktorého pedagóga a znalca ste napísali diplomovú prácu. Naraz zaostríme na vnútro toho systému a to je prvý krok k tomu, že to začne fungovať.

 

.ako dlho bude trvať, kým to takto začne vnímať aj spoločnosť?

Trvá to dlho. Keby tak nekvalitnú službu dodával operátor mobilných sietí, ľudia odídu hneď alebo do mesiaca. U školy toto uvedomenie trvá roky. Navyše verejná správa s nastavenými parametrami kariérneho postupu, ktorý je založený na formálnom získaní diplomu, zmeny brzdí. Keby to nastávalo len na súkromnom trhu, tak je tá korekcia omnoho rýchlejšia, ale v našom prípade to môže skutočne trvať roky.

 

.hrajú rolu aj mocenské dynamiky medzi pedagógmi v akademickom prostredí?

V akademickom prostredí sa všetci reprezentanti verejných škôl sťažujú, že majú málo peňazí, a robia to občas aj vtedy, keď to nie je pravda, pretože ak sa budú sťažovať, dostanú v budúcnosti viac. Pri škrtoch rozpočtu sa málokedy dostane k rozpočtu škôl, a tým pádom plynú do škôl milióny, ktoré si rozdeľujú tí, ktorí toky peňazí kontrolujú. Politicky je to pekná téma - veď kto by bol proti vzdelávaniu? Preto sú také boje o to, kto bude dekan, vedúci katedry. Taký človek, ktorému podľa počtu študentov príde veľké množstvo peňazí a má vplyv na to, aká časť z nich pripadne jemu a aká časť ostatným, sa môže dostať k veľmi solídnym peniazom, k akým by sa v konkurenčnom školstve alebo v inom sektore podnikania nikdy nedostal. Takto oni zvyšujú počet študentov a potom si tie peniaze zo štátneho rozpočtu prerozdeľujú bez ohľadu na kvalitu poskytovaných služieb. Verejné školy tak nemajú za cieľ poskytnúť kvalitné vzdelávacie služby, ale čerpať čo najviac dotácií. Kvalita poskytnutého vzdelania je druhotná.

 

.to znie hrozivo...

Viac ako desať rokov sa zúčastňujem zasadnutí českých rektorov a témou každého zasadnutia  je lobbovanie verejných škôl vo vzťahu k ministrovi školstva alebo premiérovi za navýšenie rozpočtu pre školy. Je to klasická záujmová organizácia, ktorá chce pre seba väčšie dotácie. Rozumiem, prečo to robia, ale je to normálny rent-seeking, presne ako keď chcú poľnohospodári dotácie a potom sú platení dajme tomu aj za to, že nezasejú.

 

.na dosiahnutie signifikantnej slobody a pokroku vo vzdelávaní nemožno čakať na celospoločenskú zmenu. Tá neprišla ani počas koronakrízy. Je teda len na jednotlivých vzdelávacích inštitúciách, aby si zlepšovali povesť, a tak sa zlepšoval celkový spoločenský stav školstva?

Súkromné školy sú pod konkurenčným tlakom a ten vytvára motivácie pre skvalitňovanie ponúkaných služieb. Ak má niekto na výber, či ide na súkromnú alebo verejnú vysokú školu, tak chce, aby na tej súkromnej dostával lepšiu starostlivosť, kvalitu prostredia a vyučujúcich. Toto je stratégia, ktorá môže viesť k dlhodobým úspechom :k budovaniu tradície a reputácie, búraniu starých mýtov o súkromných školách. Ale niektorí idú druhou cestou, krátkodobou, cestou rýchleho predávania titulov. Táto cesta ponúka školám rýchly zisk, ale to môže vydržať pár rokov. Študenti sú potom na smiech, keď niekam prídu s diplomom z podobnej školy, zamestnávateľ sa s nimi ďalej nebaví a takýto titul je zrazu negatívny signál. A študenti nie sú hlúpi, aby sa voči tomu nebránili a z takej školy neodišli.  Takéto podvodné školy však skôr či neskôr z trhu miznú. Trh súkromného školstva sa očistí rýchlejšie, zlé verejné školy budú z trhu miznúť pomalšie, lebo dotácie im budú plynúť ďalej.

 

.ako flexibilné sú verejné a súkromné školy pri reagovaní na profesné trendy? Čo by mali vysoké školy učiť a neučia?

Keď sa bavíme o verejných a súkromných školách, ja zvyknem hovoriť, že ako veľmi by tá verejná škola musela byť zlá, aby tam študent nešiel, keď môže študovať zadarmo, je tam teplo, svieti sa tam a je tam bar. Toto vytvára úplne perverzné motivácie, ktoré však mnohým ľuďom vyhovujú. Lebo žijú v tom teple a svetle a užívajú si daňovými poplatníkmi dotovaný spoločenský život. Ale to nie je význam škôl, aby sa tam ľudia stretli, zoznámili a nakoniec si našli partnera. Vysoké školy majú niečo naučiť. Na súkromných školách, ak nebudú školy niečo učiť, tak skrachujú, ale verejné školy nikdy neskrachujú. My ako súkromná škola sa triafame do nových odborov a špecializácií. Tlak na inovácie obsahu i štýlu výuky na verejných školách je však menší. Lebo zdrojom ich príjmov nie je študent, ale ministerstvo.

 

.čo konkrétne robíte vy?

Napríklad ponúkame neakreditované programy ako MBA, MPA či LL.M., tieto odbory sú naša súkromná značka a môžeme v nich byť veľmi flexibilní - vidíme dopyt od študentov, že chcú nadobudnúť konkrétnu profesnú znalosť, a na základe tohto dopytu zoženieme najlepších ľudí a obsah programu. Skladáme tieto naše neakreditované, ale užitočné programy, po ktorých nie je dopyt kvôli diplomu, ktorý sám o sebe nič neznamená. Ak máte kvalitných ľudí aj obsah, tak aj papier, ktorý nie je posvätený ministerstvom, ľuďom otvára priestor k lepšiemu zamestnaniu. Toto nie je reklama, toto je príklad, lebo teraz poviem, že keby sme chceli rovnako flexibilne reagovať na dopyt pri našich akreditovaných odboroch, nejde to, lebo kvôli nezmyselným štátnym reguláciám musíme získať novú akreditáciu cez proces, ktorý trvá roky.

 

.to je len tvorba odborov, aké ťažké je ale založiť novú vysokú školu a vstúpiť na vzdelávací „trh“?

Ťažké, najmä, keď vstup na trh je veľmi poštátnený a umelo predražovaný byrokratickými pravidlami, lebo v akademickom prostredí skôr ako znalosti a skúsenosti rozhodujú akademické tituly. Aj preto sa systém reformuje tak pomaly. Mnohokrát by sme radi vyučovali predmet, kde figuruje človek s mnohoročnými skúsenosťami, ktorý ale nemá požadovaný titul, ale namiesto toho musíme mať docenta, pretože je to zákonná povinnosť, hoci ten človek je horším učiteľom.

 

.aký by mal byť vzťah študenta a vzdelávacej inštitúcie?

Ak je spoločnosť plná mýtov o tom, že na súkromné školy sa chodia kupovať tituly a to skutočné vzdelávanie je len na verejných, je ťažké presvedčiť verejnosť o výhodách systému, kde je študent zákazníkom, ale v dobrom zmysle, nie že si kupuje diplom, ale že dostáva kvalitné vzdelávacie služby. Vysokoškolské vzdelávanie by malo byť ako akékoľvek iné podnikanie, pestré a rozmanité, každý nech si nájde, čo hľadá. Niekto hľadá školu, na ktorej sa robí skvelá veda, pretože má kariéru elitného vedca. Iný hľadá školu, kde sa dobre učí, niekto chce školu zameranú na prax, niekto sa chce učiť on-line, ďalší uprednostní osobný kontakt v malej skupine… Tak ako všade inde, aj tu treba experimentovať a súčasný systém, neflexibilný a zbyrokratizovaný, tomu často bráni. Je to nešťastie, keď namiesto pokroku v porozumení nášmu svetu a namiesto rozvoja skutočnej vzdelanosti sa ľudia naháňajú, kto má koľko diplomov a papierov, ktoré pritom ani nič dobré nesignalizujú.

 

 

Josef Šíma sa narodil v roku 1972. Stal sa profesorom ekonómie (2008). Je rektorom na vysokej škole CEVRO Institut a garantom prvého českého programu oxfordského typu “Philosophy, Politics, Economics”, ktorý do Prahy prilákal študentov z vyše 30 krajín. Prekladá a publikuje množstvo ekonomických kníh a vo svojej činnosti sa sústreďuje na ekonómiu a právo, regulácie a rakúsku ekonomickú školu.


Článek vyšel v časopise .týždeň 28/2020